Novinky
Ako sa volá hra, v ktorej štát núti starostov dať samým sebe mat? Stavebníctvo.
Poznáte to. Sedíte na stoličke, s očami upretými na šachovnicu a úporne snujete plán, ktorý keď súper včas neodhalí, je s ním koniec. Po chvíli urobíte ťah a vstanete. Sadnete si na stoličku oproti a celé sa to zopakuje odznova, len z inej, akoby súperovej, pozície. A tak beháte od jednej stoličky k druhej, ťaháte figúrky striedavo za seba a potom akože za súpera, až nakoniec na niektorej zo stoličiek zaznie konečne váš radostný výkrik – mat!
Tomu zvláštnemu spektáklu sa hovorí “hrať šach sám so sebou”. Niektorí ľudia hovoria, že to nie je ono, lebo v každej hre zaručene vyhráte ale aj prehráte, súčasne. Ja s nimi súhlasím. Veď aj známe príslovie neodporúča sedieť na dvoch stoličkách. No a presne takúto “samohru” prostredníctvom Stavebného zákona naordinoval štát starostom.
Už zákonodarca v roku 1976 dal tomuto zákonu názov “Zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku”, čím zreteľne poukázal na dve zásadné etapy pri výstavbe akéhokoľvek objektu, v ktoromkoľvek type sídla. Tieto dve etapy síce spolu úzko súvisia z pohľadu stavebnotechnického, technologického a urbanistického, no z pohľadu verejného záujmu stoja skoro vždy proti sebe.
Problematika územného plánovania sa riadi nielen urbanistickými zásadami ale predovšetkým rešpektom pred verejným záujmom. Veď mestá a obce slúžia predovšetkým ľuďom a tí chcú žiť v príjemnom, vyváženom prostredí, v ktorom sú zmysluplne a primerane zastúpené všetky prvky zástavby, komunikácií, zelene, typov bytovej a občianskej vybavenosti a pod. Pre stavebný poriadok je naopak typické, že sleduje predovšetkým technickú a administratívnu stránku realizácie stavby. Niečo v štýle – “ak papierovo splníš čo treba, môžeš stavať”.
No a presne tu kdesi začína starostovská “samohra”. Starosta je aj stavebným úradníkom, ktorý musí do bodky naplniť zákon a ani krok mimo, no súčasne ako hlava obce má hájiť záujem jej obyvateľov. O tom, že tieto dve zákonom stanovené role idú často jedna proti druhej, a že najčastejším výsledkom takéhoto konfliktu je pat, sa môžeme presvedčiť voľným okom, keď sa napríklad rozhliadneme po našej metropole. Čo s touto dilemou?
Je možné urobiť len jediné – zmeniť zákon. Konkrétne tak, aby časť právomoci, ktorá nesie silný verejný záujem (teda všetky aspekty územného plánovania) zostala v kompetencii samosprávy a úradné rozhodnutia, týkajúce sa kontroly stavebného poriadku a stavebnej polície, by našli svoje (pôvodné) miesto v štátnej správe. A to nielen v dnešnej podobe odvolacích orgánov, ale aj v podobe prvostupňového rozhodovacieho orgánu. Takto sa prenesený výkon štátnej správy stane opäť jeho originálnou kompetenciou a každý starosta bude môcť nerušene konať v súlade s jeho primárnym poslaním – zastupovať záujem občanov. Už žiadne nanútené samohry s patom v koncovke.
Celá vec má ešte jeden podstatný moment – ekonomický. Keď sme túto kompetenciu na obce v rámci decentralizácie štátnej správy obdržali, získali sme ju s minimom finančných prostriedkov od štátu, takže od samého začiatku sme ju dotovali z podielových daní. Čiže keď túto právomoc štátu vrátime späť, zostane nám viac financií – na detailnejšie rozpracovanie územných plánov.
Už z princípu nemám rád žiadne hry vo verejných veciach a osobne uprednostňujem jednoznačnosť. Slávny bratislavský rodák Johann Wolfgang von Kempelen svojho času zostrojil šachový automat “Turek”. Všetci ho upodozrievali, že vo vnútri tohto stroja je skrytý človek a že celý ten zázračný stroj je len podfuk. A mali pravdu. Veď nemôže byť niečo človekom aj strojom súčasne. Takto nejednoznačne štát “zostojil” aj kompetencie starostovského úradu v stavebnom konaní. Na jednej strane som ako starosta ľudsky na strane obyvateľov, ohrozených z nejakého dôvodu problematickou výstavbou, a súčasne musím podľa zákona – priam strojovo mechanicky – schvaľovť takéto stavby, lebo vyhoveli technickým normám.
A keďže nechcem aby to takto ďalej fungovalo, teda aby bol verejný záujem uväznený v útrobách úradníckeho rozhodovacieho stroja, idem s tým niečo spraviť. Novelu stavebného zákona si nesiem do parlamentu so sebou. Lebo presne tam to treba riešiť. Lebo ako starosta viem, že nie je celkom dobre možné hájiť verejný záujem a súčasne ísť proti nemu. Budem požadovať, aby štát zbavil starostov kompetencií, ktoré ich stavajú proti verejnému záujmu a súčasne posilnil tie, ktoré im umožnia za tento verejný záujem nielen bojovať, ale aj víťaziť. A dávať mat.
Dušan Pekár
Zanechajte komentár
1 Komentár v "Ako sa volá hra, v ktorej štát núti starostov dať samým sebe mat? Stavebníctvo."